In Search of the Lost World: The Modernist Quest for the Thing, Matter, and Body
Z historickej perspektívy kniha skúma, ako sa modernistickí umelci ako prvá generácia, ktorá začala intenzívne prehodnocovať dedičstvo nemeckého idealizmu, snažili pretvoriť seba samého, aby tak obnovili svoj vzťah k materiálnemu svetu. Teoreticky kniha konverzuje s aktuálnymi deantropocentrickými záujmami v 21.
storočí a navrhuje, že umelec sa môže vymaniť z ľudocentrizmu prostredníctvom transformácie seba samého. Prvá časť „Umelosť“ začína diskusiu kultom umelosti vo fin-de-siècle, kde sa umelci ako Theophile Gautier, Charles Baudelaire, J. K.
Huysmans a Gustave Moreau venujú láske ku kamenným sfingám, mramorovým sochám a anorganickým zjavom. Kult umelosti je zlomyseľným prevrátením Hegelovej maximy, že vnútornosť je nadradená hmote.
V kulte umelosti je umenie nadradené prírode, hoci umenie už nie je definované ako nehmotná imaginácia, ale skôr prekonfigurované ako tajomné zjavenia, ktoré sa vzpierajú významu a podmaňujú si cítiace srdce. Druhá časť, „Autofilozofická fikcia“, rozoberá žáner, v ktorom autori (Marcel Proust, Walter Pater a Virginia Woolfová) zasadili filozofické myšlienky do laboratória svojich životov, a tak pretavili svoje estetické ideály - spôsob, akým sa chcú vzťahovať k svetu - do cesty sebapoznávania a sebakultivácie. V Paterovom románe „Marius Epikurejec“ hrdina skúma, ako sa filozofické vnímanie môže pretaviť do pocitov a činov, čím dokazuje, že literatúra je jedinečným prístupom k pravde, pretože teóriu premieňa na transformatívnu skúsenosť.
Skúmajúc najnovšie poznatky empirickej psychológie sa autori snažia uniknúť z kantovskej pasce tým, že kultivujú svoje schopnosti recepcie a registrujú pominuteľné myšlienky a pocity. Kniha spoločne tvrdí, že deantropocentrizmus nemôže byť založený na metafyzike, ktorá predpokladá univerzálnu subjektivitu, ale musí byť formou estetického skúmania, ktoré pretvára seba samého, aby pretvorilo naše vzťahy so svetom.