Historický a teoretický sprievodca štúdiom náboženstva

Pôvodný názov:

A Historical and Theoretical Guide to Studying Religion

Obsah knihy:

Kniha má dve súvisiace časti: prvú historickú a druhú teoretickú. Prvá časť sleduje začiatok "religionistiky", ako sa v súčasnosti čoraz častejšie nazýva, na začiatku devätnásteho storočia. Tieto začiatky zaraďuje do širšieho kultúrneho kontextu toho, čo sa všeobecne označuje ako romantizmus. Uvádza sa, že hlavné vzťahy medzi počiatkami religionistiky a romantizmu spočívajú v tom, že obidva vznikajú ako reakcia na hlavné charakteristiky modernej kultúry, predovšetkým na odvrátenie pozornosti od minulosti a zameranie sa na budúcnosť a od textuality smerom k racionalite a materialite, vrátane ich vzájomného oddelenia.

Prvá alebo historická polovica knihy je štruktúrovaná podľa troch opakujúcich sa a pretrvávajúcich záujmov o náboženstvo zo strany vedcov pôsobiacich najmä v oblasti spoločenských alebo humanitných vied vrátane histórie, ktoré sú spoločné pre dané obdobie a pretrvávajú, hoci v zložitejších a rozmanitejších formách, aj v súčasnosti. Prvým z týchto troch záujmov je význam minulosti pre náboženských ľudí a jej pretrvávajúci význam pre ich súčasnosť a budúcnosť. Tento záujem a hodnotenie minulosti a pôvodu je buď priamo, alebo implicitne stavaný do protikladu k orientácii západnej moderny na budúcnosť a zanedbávaniu a znehodnocovaniu minulosti. Druhý záujem alebo zameranie sa týka dôrazu náboženských ľudí na nehmotné alebo duchovné v ľudských životoch a kultúrach. Tento záujem je buď priamo, alebo implicitne reakciou na význam, ktorý sa v modernite pripisuje hmotnému a materiálnemu. Tretím záujmom vedcov o kultúry náboženských spoločností je adekvátnosť a koherentnosť svetonázorov, ktoré poskytujú a ktoré stoja v protiklade k nedostatku svetonázorov v modernej kultúre, ktoré by mali porovnateľnú mieru koherentnosti a adekvátnosti. Tieto tri záujmy sú spracované tak, že ku každému z nich sú zaradené stručné náčrty prác piatich vedcov usporiadaných v chronologickom poradí.

Z týchto prieskumov pätnástich vedcov zo začiatku devätnásteho storočia a dvadsiateho storočia, z ktorých väčšina pôsobila v oblasti sociálnych alebo humanitných vied, vyplýva záver, že ich spájal záujem o ľudské potreby, potenciály a blahobyt a uznanie, že moderná kultúra je v rôznych smeroch a v rôznej miere pochybná pre svoju neschopnosť poskytnúť to, čo možno považovať za aktívny aspekt nábožensky konštituovaných kultúr, najmä kultúr národov, ktoré nie sú ovplyvnené hlavnými charakteristikami západnej modernity. Vyvodzuje sa z toho záver, že náboženstvo poskytovalo a naďalej poskytuje mnohým výhody, ktoré inak moderna nedokáže poskytnúť, a že ak náboženstvo už nemôže plniť túto úlohu, musí sa nájsť alebo sa nájde niečo iné, čo naplní potrebu alebo poskytne výhody, ktoré kedysi poskytovalo náboženstvo.

Druhá alebo teoretická časť knihy sa zaoberá otázkami a problémami, ktoré sa objavujú pri štúdiu náboženstva a pre štúdium náboženstva. Jedným z nich je otázka, čo všetko treba zahrnúť, ak sa osoba alebo národ označí za náboženský. Argumentuje sa, že adekvátnou odpoveďou na túto otázku je komplexnejšie a dynamickejšie chápanie náboženstva, než je tomu vo všeobecnosti, že definície náboženstva bývajú príliš jednoduché a statické. Uvádza sa, že existujú tri nevyhnutné a postačujúce aspekty alebo zložky náboženskosti. Ďalšou otázkou, ktorou sa zaoberá táto druhá časť, je, prečo je náboženstvo tak často poznačené ostrými rozdielmi, napätím a dokonca konfliktmi v rámci jedného náboženstva, medzi rôznymi náboženstvami a medzi náboženskými a nenáboženskými skupinami alebo ľuďmi. Ďalšia otázka, ktorou sa zaoberá táto časť, sa týka rozdielov, ktoré vznikajú medzi štúdiom náboženstva, keď je človek náboženský, a štúdiom náboženstva, keď nie je náboženský.

Obe časti knihy spája opakujúca sa pozornosť, ktorá je venovaná poslednej z týchto otázok, t. j. rozdielu medzi štúdiom náboženstva v náboženskom prostredí a štúdiom náboženstva nenáboženským alebo sekulárnym spôsobom. Uvádza sa, že tento problém, vzťah náboženského a nenáboženského štúdia náboženstva navzájom, trápi túto oblasť od jej počiatkov. Vývoj odboru, ako je predstavený v prvej časti knihy, prebiehal prevažne vďaka vedcom, ktorí, aj keď sami neboli nábožensky založení, videli v náboženstve prospešný vzťah k ľudskému blahu. V polovici dvadsiateho storočia sa však ukázalo, že náboženstvo ako súčasť ľudského života a kultúry na Západe potrebuje bezprostrednejšiu náboženskú oporu, a fakulty religionistiky na vysokých školách vznikali alebo sa rozširovali o vedcov, ktorí mali z uvedených dôvodov explicitnejšie náboženské základy pre svoje štúdium náboženstva. Tento rozdiel v rámci odboru medzi náboženským a sekulárnym štúdiom náboženstva ohrozuje súdržnosť odboru; jedným zo zastrešujúcich cieľov knihy je určiť, ako a prečo je väčšie zblíženie medzi oboma stranami veľmi potrebné a zároveň, ak sa ním kniha bude riadiť, aj prístupné.