Historical Truth in Fifteenth-Century Italy: Verisimilitude and Factuality in the Humanist Debate
Hoci sa humanisti zhodli na tom, že hlavnou požiadavkou historického žánru je pravdivosť, nezhodli sa v poňatí historickej pravdy. Niektorí autori stotožňovali historickú pravdu s pravdivosťou, čím snahu o pravdivosť zosúlaďovali s inými zložkami svojich dejín, napríklad s ich politickou užitočnosťou a rétorickou výstižnosťou.
Iní naopak pojem verizmu odmietali a historickú pravdu stotožňovali s fakticitou. V súlade s tým sa snažili vytvoriť holé a vyčerpávajúce správy o všetkých veciach, ktoré sa týkali ich historického skúmania, pričom sa často uchyľovali k inovatívnym disciplínam, ako sú archeológia, filológia a dejiny inštitúcií. Humanistická historiografická diskusia je obzvlášť významná, pretože pojem pravdivosti zahŕňal kľúčové prvky potrebné na rozvoj metód kritického hodnotenia.
Tým, že humanisti quattrocenta vnímali veristickosť a fakticitu ako nezlučiteľné, dostali sa do kritickej slepej uličky "tí, ktorí sa zaujímali o faktickú pravdu, väčšinou nemali prostriedky na jej zistenie, zatiaľ čo tí, ktorí rozvinuli zárodočné pojmy historickej kritiky, sa eminentne nezaujímali o faktické opisy minulosti. Táto kritická slabosť vystavovala humanistov značným rizikám, vrátane toho, že prijímali neoverené historické falzifikáty vydávané za faktické.
Takéto falzifikáty nakoniec poslúžili ako skúšobná pôda pre učencov šestnásteho a sedemnásteho storočia, ktorí sa snažili obnoviť faktickú pravdu pomocou kritických kritérií založených na pravdivosti, čím prekonali humanistickú slepú uličku. Historická pravda v Taliansku pätnásteho storočia sa zaoberá renesančnou históriou, filozofiou, rétorikou a právnou vedou s cieľom objasniť, ako humanisti konceptualizovali pravdu, konkrétne historickú pravdu.
© Book1 Group - všetky práva vyhradené.
Obsah tejto stránky nesmie byť kopírovaný ani použitý čiastočne alebo v celku bez písomného súhlasu vlastníka.
Posledná úprava: 2024.11.13 22:11 (GMT)