Hodnotenie:
Kniha „Highbrow/Lowbrow: Levineho je oceňovaná ako hlboké skúmanie vývoja kultúrnej hierarchie v USA, najmä so zameraním na koniec 19. storočia. Vyniká prístupným štýlom písania, ktorý oslovuje akademikov aj bežných čitateľov. Niektorí čitatelia však považovali niektoré časti knihy za spletité a príliš intelektuálne, čo viedlo k zmätku a frustrácii.
Výhody:⬤ Poskytuje hlboký pohľad do dejín amerického umenia a vývoja kultúrnej hierarchie.
⬤ Prístupný štýl písania, ktorý oslovuje akademikov aj laických čitateľov.
⬤ Zaujímavé diskusie o Shakespearovi, opere a symfonickej hudbe.
⬤ Pútavé a informatívne, znovu vzbudzujúce záujem o akademické štúdium.
⬤ Dobre preskúmané a podložené rôznymi zdrojmi.
⬤ Niektorí čitatelia ju považujú za nezrozumiteľnú alebo plnú nadmerného intelektuálneho žargónu.
⬤ Kritika sa týka nedostatočnej zrozumiteľnosti dôvodov, prečo došlo k určitým kultúrnym posunom.
⬤ Čitatelia uvádzajú, že sa v niektorých častiach textu cítia zmätení alebo stratení.
⬤ Niektorým sa môže zdať, že v porovnaní s novšími dielami na rovnakú tému je zastaraný.
(na základe 15 čitateľských recenzií)
Highbrow/Lowbrow: The Emergence of Cultural Hierarchy in America
V tejto neobyčajne rozsiahlej štúdii, ktorá pokrýva viac ako storočie a zahŕňa také rozmanité formy výrazovej kultúry, ako sú Shakespeare, Central Park, symfonické orchestre, jazz, umelecké múzeá, bratia Marxovci, opera a vaudeville, popredný kultúrny historik ukazuje, aké premenlivé a dynamické boli kultúrne hranice a aké krehké a nové sú kultúrne kategórie, ktoré sme sa naučili prijímať ako prirodzené a večné.
Po väčšinu 19. storočia sa široká škála výrazových foriem - Shakespearova dráma, opera, orchestrálna hudba, maliarstvo a sochárstvo, ako aj diela takých autorov ako Dickens a Longfellow - tešila vysokému kultúrnemu statusu a masovej popularite. V devätnástom storočí Američania (okrem špecifických etnických, triednych a regionálnych kultúr, ktorých boli súčasťou) zdieľali verejnú kultúru menej hierarchicky organizovanú, menej roztrieštenú do relatívne pevných adjektívnych skupín, než mali zažiť ich potomkovia. V dvadsiatom storočí sa tento kultúrny eklekticizmus a otvorenosť stávali čoraz vzácnejšími. Kultúrny priestor bol ostrejšie vymedzený a menej flexibilný, ako bol predtým. Divadlo, kedysi mikrokozmos Ameriky - v ktorom sa nachádzalo celé spektrum obyvateľstva a kompletná škála zábavy od tragédie po frašku, od žonglovania po balet, od opery po minstrelsy - sa teraz rozdrobilo na samostatné priestory určené pre odlišné publikum a samostatné žánre výrazovej kultúry. Rovnaký prechod nastal aj v koncertných sálach, operných domoch a múzeách. V americkom výtvarnom umení začala dominovať rastúca priepasť medzi "vážnou" a "populárnou", medzi "vysokou" a "nízkou" kultúrou.
"Ak je v tomto vývoji nejaká tragédia," komentuje Lawrence Levine, "nie je to len to, že milióny Američanov boli teraz oddelené od kontaktu s takými tvorcami ako Shakespeare, Beethoven a Verdi, ktorých si užívali v rôznych formátoch po väčšinu 19. storočia, ale aj to, že prísne kultúrne kategórie, keď už boli zavedené, tak dlho sťažovali mnohým pochopenie hodnoty a významu populárnych foriem umenia, ktoré boli všade okolo nich. Príliš veľa tých, ktorí sa považovali za vzdelaných a kultúrnych, stratilo na dlhý čas - a mnohí z nich ho ešte stále nenadobudli - schopnosť samostatne rozlišovať, triediť veci a pochopiť, že len preto, že nejaká forma výrazovej kultúry bola široko dostupná a veľmi populárna, nemusela byť nevyhnutne zbavená akejkoľvek spásonosnej hodnoty alebo umeleckej hodnoty."
V tomto inovatívnom historickom skúmaní Levine nielenže sleduje vznik takých známych kategórií ako highbrow a lowbrow na prelome storočí, ale pomáha nám jasnejšie pochopiť proces kultúrnych zmien aj povahu kultúry v americkej spoločnosti.
