Habeas Viscus: Racializujúce asambláže, biopolitika a černošské feministické teórie človeka

Recenzie čitateľov

Habeas Viscus od Weheliyeho sa účinne zaoberá západnými filozofmi, ako sú Agamben a Foucault, a poukazuje na ich nedostatočné zohľadňovanie rasy a ľudskosti cez optiku černošských mysliteľov. Kniha podnecuje diskusiu o identite a pojme „človeka“, čím sa stáva významným príspevkom k filozofii a kritickým rasovým štúdiám.

Kniha je oceňovaná za to, že je výnimočným úvodom do černošských feministických teórií a mysliteliek, pričom obsahuje hlboké analýzy významných teoretičiek. Považuje sa za odborne napísanú a podnecuje dôležité diskusie o rase a filozofii. Mnohí recenzenti vyzdvihujú jej prístupnosť a potrebu, aby sa ňou široko zaoberali v príslušných akademických oblastiach.

Niektorí čitatelia upozorňujú, že text môže byť v určitých oblastiach hutný, čo môže byť pre niektorých náročné. Jedna z recenzií naznačuje, že pre špecifické publikum (paranoidné a ateistické) môže mať kniha mimoriadny ohlas, z čoho vyplýva, že nemusí byť určená pre každého.

(na základe 9 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Habeas Viscus: Racializing Assemblages, Biopolitics, and Black Feminist Theories of the Human

Obsah knihy:

Habeas Viscus zameriava pozornosť na ústredný význam rasy pre poňatie človeka. Alexander G.

Weheliye rozvíja teóriu „rasizujúcich asambláží“, pričom rasu chápe ako súbor sociálno-politických procesov, ktoré disciplinujú ľudstvo na plnohodnotných ľudí, nie celkom ľudí a neľudí. Táto disciplinácia, hoci sama osebe nie je biologická, často závisí od ukotvenia politických hierarchií v ľudskom tele. Práca černošských feministických vedkýň Hortense Spillersovej a Sylvie Wynterovej je pre Weheliyeho argumentáciu kľúčová.

Zvlášť významné sú ich príspevky k intelektuálnemu projektu černošských štúdií vo vzťahu k rasizácii a kategórii človeka v západnej modernite. Wynterová a Spillersová konfigurujú černošské štúdiá ako snahu o narušenie vládnucej koncepcie ľudskosti ako synonyma bieleho, západného človeka.

Weheliyeová predstavuje černošské feministické teórie modernej ľudskosti ako užitočné korekcie „diskurzu holého života a biopolitiky“, ktorého príkladom sú diela Giorgia Agambena a Michela Foucaulta, ktoré, ako tvrdí Weheliyeová, značne podceňujú konceptuálny a politický význam rasy v konštrukciách človeka. Habeas Viscus odhaľuje naliehavú potrebu, aby sa poznatky černošských štúdií a černošského feminizmu stali základom štúdia moderného človeka.