Goldwater V. Carter: Foreign Policy, China, and the Resurgence of Executive Branch Primacy
V prípade Goldwater vs. Carter sa píše o rozsudku Najvyššieho súdu, ktorý potvrdil jednostranné rozhodnutie prezidenta Jamesa Earla Cartera zrušiť čínsko-americkú zmluvu o vzájomnej obrane s Čínskou republikou (Taiwanom), čím umožnil Spojeným štátom nadviazať vzťahy s Čínskou ľudovou republikou. Senátor Barry Goldwater a ďalší členovia Kongresu podali proti Carterovi žalobu, v ktorej argumentovali, že prezident na tento krok potreboval súhlas Senátu. Kroky prezidenta Cartera, ktorými uznal Čínsku ľudovú republiku, boli pokračovaním procesu, ktorý začal prezident Richard Nixon, a zároveň míľnikom v zahraničnej politike, ktorý prežil právne a politické zásahy. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zaradil odstúpenie Spojených štátov od zmlúv do politickej, a nie ústavnej oblasti.
Goldwater tvrdil, že ak mohol Carter odstúpiť od zmluvy s Taiwanom, potom by teoreticky mohol iný prezident odstúpiť od NATO, a tým ohroziť globálny politický poriadok. Iróniou osudu je, že o niekoľko rokov neskôr práve takúto hrozbu predstavoval prezident Donald Trump, ktorý stál na vzore Goldwaterovej značky konzervativizmu.
Joshua Kastenberg zaraďuje prípad Goldwater vs. Carter do širšieho kontextu výkonnej moci. Zatiaľ čo prezidentská moc sa po FDR New Deal zvýšila, Kongres túto expanziu počas vietnamského konfliktu obmedzil a zaviedol obmedzenia pre prezidenta v oblastiach zahraničnej politiky a národnej bezpečnosti, aké tu neboli od porážky Ligy národov v Senáte v roku 1919. Rozhodnutie súdu v prospech Cartera však znamenalo návrat k rastu "imperiálneho prezidentstva", ktoré sa len ďalej rozširovalo.
