Goetheho R mische Elegien sú interpretované ako básnická fikcia, ktorej rozprávača v prvej osobe nemožno stotožňovať s autorom.
Snaha, ktorá sa Goethemu zvyčajne pripisuje, stotožniť umenie a život, sa ukazuje ako ilúzia hrdinu. Naopak, Goethe ukazuje, ako tento romantický ideál zlyháva ako nerealizovateľný, ako elegické Ego nedosahuje svoje rétorické zámery.
Zdôrazňuje sa najmä nevhodný výber mytologických príbehov, ktorých skutočný význam je vždy v rozpore s tým, čo majú dokazovať. V tomto zlyhaní sa nachádza často spochybňovaný elegický charakter cyklu, ktorý napokon za svoj vznik vďačí práve estetickému odstupu od erotickej skúsenosti.