Ide o jedinú Juvenálovu satiru, ktorá má plne dialogickú formu: ide o dialóg medzi Nevulom (zákazníkom, ktorý sa sťažuje na nedostatok ekonomickej vďačnosti, ktorú mu prejavuje jeho mecenáš, napriek tomu, že mu poskytuje intenzívne sexuálne služby) a anonymnou postavou, zvyčajne identifikovanou ako "Juvenál".
Ten, zredukovaný na úlohu komického "pomocníka", už nemá nič z trpkého rozhorčenia predchádzajúcich satír a obmedzuje sa na prijímanie poznámok svojho partnera bez toho, aby ich sprevádzal morálnym komentárom. Veľmi trpký dialóg dáva výraz satirikovmu ironicky zúfalému pohľadu na vtedajšiu spoločnosť na vrchole tretej knihy (začiatky Hadriánovej vlády).
V centre pozornosti je - ako už v Satirách 1, 3, 5, 7 - degradácia inštitúcie "klientely", kedysi úctyhodnej, ale teraz na vrchole involučného procesu a bez možnosti nápravy: práve preto sú zbytočné hnevlivé protesty či explicitné odsúdenia, ktoré sa používajú inde. Absolútny pesimizmus: pre Rím a jeho slávne pahorky, kedysi symbol cnostného mesta a moci rozšírenej na celý svet, už neexistuje žiadna nádej na záchranu.