Freudov stratený akord - objavovanie džezu v rezonančnej psychike

Recenzie čitateľov

Kniha Dana Sapena „Freudov stratený akord - objavovanie jazzu v rezonančnej psychike“ skúma zložitý vzťah medzi jazzom a hĺbkovou psychológiou prostredníctvom transdisciplinárneho prístupu bez žargónu. Kniha je oceňovaná pre svoj poetický a intelektuálny štýl, ktorý ponúka nový pohľad na Freudove teórie a zároveň vpletá myšlienky z rôznych disciplín.

Kniha je oceňovaná pre svoje transdisciplinárne myslenie a bohatý, pútavý štýl písania. Opisuje sa ako intelektuálne podnetná, spájajúca prvky džezu s hĺbkovou psychológiou novým spôsobom. Čitatelia oceňujú Sapenovu schopnosť podať zložité myšlienky jasne a poeticky, čím sprístupňuje materiál a zároveň nabáda k zamysleniu. Ako cenná sa vyzdvihuje aj bibliografia.

Kritika je uvedená v obmedzenom rozsahu, ale niektorí čitatelia môžu zistiť, že autorov prístup je menej tradičný alebo akademický, než očakávajú. Konkrétne zápory však neboli v recenziách výrazne rozoberané.

(na základe 4 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Freud's Lost Chord - Discovering Jazz in the Resonant Psyche

Obsah knihy:

V knihe Freudov stratený akord Dan Sapen skúma, čo pre vývoj hĺbkovej psychológie znamená, že Freud bol hudbou zmätený a na rozdiel od takmer všetkých ostatných aspektov ľudského života sa k nej nevedel vyjadriť - tento problém zdieľala väčšina ostatných predstaviteľov prvých generácií psychoanalytického myslenia. Psychoanalytik Charles Rycroft napísal: „Človek nemôže neľutovať, že nikto z priekopníkov nevedomia neuvažoval prirodzene v sluchových termínoch.“ Ba čo viac, o viac ako 100 rokov neskôr sa nielenže na hudbu ako takú v psychodynamických termínoch pozerá len zriedka, ale jazzová hudba v literatúre takmer úplne chýba.

Dr. Sapen sa podrobne venuje zložitým detailom psychodynamickej teórie a praxe, ako aj prehľadu jej vývoja, aby sa zaoberal možnosťou, že teoretický model, ktorý má len málo čo povedať o takom základnom a všadeprítomnom aspekte ľudského života, musí mať vážne chyby v snahe vysvetliť, čo je to byť človekom, ako funguje myseľ a čo vytvára.

Sapen však ilustruje, ako sa mnohým iným mysliteľom (Jung, Winnicott, Bion, Loewald, Rycroft), niektorým zdanlivo v rozpore s psychoanalytickými princípmi a iným slúžiacim na ich zásadné rozvinutie a prepracovanie, podarilo osvetliť a integrovať tie chýbajúce princípy, ktoré sú také základné pre hudbu a tvorivosť - pre vývoj, snívanie, myslenie a vzťahy medzi ostatnými ľudskými bytosťami v intímnom a spoločenskom živote. Takmer jedinečne v psychodynamickej literatúre sa Sapen podrobne zaoberá hudbou Milesa Davisa a Johna Coltrana ako príkladmi živých, dýchajúcich psychologických procesov, ktoré sú tak dôležité pre pochopenie významu a dynamiky ľudského bytia a ktoré Freud z rôznych dôvodov nedokázal konceptualizovať.