Frank O'Hara a poetika vyslovovania ja"“

Pôvodný názov:

Frank O'Hara and the Poetics of Saying I""

Obsah knihy:

Zatiaľ čo nedávne kritické práce o Frankovi O'Harovi sa zameriavali na technické podobnosti medzi jeho poéziou a maľbou alebo medzi jeho používaním jazyka a postštrukturalizmom, Frank O'Hara and the Poetics of Saying 'I' tvrdí, že to, čo je v O'Harovej tvorbe najdôležitejšie, nie je ani tak jeho "vypožičiavanie" od maliarov alebo jeho proto-derridovské používanie jazyka, ale jeho zaujatie skúmaním seba samého a časovými účinkami jeho diela ako artefaktu. V nadväznosti na Pasternakovo chápanie umeleckej inšpirácie ako aktu lásky k materiálnemu svetu O'Hara skúma momenty skúsenosti v snahe skomplikovať a zároveň obohatiť našu skúsenosť s materiálnym svetom.

Na jednej strane, napríklad v básňach ako Druhá avenue, O'Hara pracuje na "zakalení" jazyka, prostredníctvom ktorého je skúsenosť sčasti sprostredkovaná pomocou parataxy, alúzií a absurdných metafor a prirovnaní. Na druhej strane v básňach typu "robím to, robím tamto" pomenúva udalosti svojej obedňajšej prestávky okrem iného v snahe zažiť čas ako moment plnosti, a nie ako moment straty. Kniha ďalej tvrdí, že O'Harov pohľad na seba ako na výraz tvorivej sily pôsobiacej vo svete a zároveň ako na časový súhrn konečných skúseností ho stavia medzi takzvané "romantické" a "postmoderné" teórie lyriky.

Hoci sa často tvrdí, že O'Hara je predchodcom novej, kriticky informovanej, „materialistickej“ poetiky, táto štúdia dochádza k záveru, že O'Harova tvorba je vo svojom chápaní básnického významu o niečo menej radikálna, než sa často tvrdí. Navyše, hoci sa O'Hara vo svojich básňach zaoberá svojou skúsenosťou, kniha tvrdí, že v niektorých ohľadoch zastáva skôr tradičný pohľad na lásku.

Okrem toho, že láska je metaforou tvorivého aktu, je pre O'Haru náhodným stretnutím dvoch entít. Jedna z irónií však spočíva v tom, že kým láska je pre O'Haru cit, ktorý je výsledkom pohybu alebo nečakaného spojenia dvoch inak oddelených.