Hodnotenie:
Stephen Mulhall v knihe Filozofické mýty pádu skúma vplyv kresťanských tém, konkrétne koncepcií pádu, prvotného hriechu a vykúpenia, na filozofické myšlienky Nietzscheho, Heideggera a Wittgensteina. Hoci sa zdalo, že samotní filozofi tieto témy odmietajú alebo ignorujú, Mulhall tvrdí, že ich diela odrážajú sekularizovaný apel na kresťanské myšlienky. Kniha prináša hlboké prehodnotenie identity a ľudskosti, vďaka čomu je podnetná tak pre fanúšikov týchto filozofov, ako aj pre kritikov.
Výhody:Kniha je oceňovaná pre svoju jasnosť, hĺbku a elegantné argumenty. Mulhallova schopnosť spájať zložité filozofické myšlienky s kresťanskými témami sa považuje za originálnu a prenikavú. Oslovuje široké spektrum čitateľov a vyzýva ich, aby prehodnotili svoje vnímanie sekulárnej a náboženskej identity. Okrem toho sú autorove úvahy o významných osobnostiach, ako sú Nietzsche, Heidegger a Wittgenstein, poučné a podnetné.
Nevýhody:Pre niektorých čitateľov môžu byť filozofické diskusie výzvou alebo môžu nesúhlasiť s Mulhallovými interpretáciami týchto troch filozofov. Spoliehanie sa na predchádzajúce znalosti týchto mysliteľov by mohlo niektorých poslucháčov odradiť. Okrem toho kniha môže vyvolať silné reakcie kresťanských čitateľov aj sekulárnych filozofov, pretože naznačuje súvislosti, ktoré sa môžu zdať kontroverzné alebo nežiaduce.
(na základe 3 čitateľských recenzií)
Philosophical Myths of the Fall
Odmietli postosvietenskí filozofi myšlienku prvotného hriechu, a teda aj názor, že život je snahou o vykúpenie z neho? V knihe Filozofické mýty o páde Stephen Mulhall identifikuje a hodnotí prekvapivý eticko-náboženský rozmer v diele troch veľmi vplyvných filozofov - Nietzscheho, Heideggera a Wittgensteina. Pýta sa: Je kresťanská idea ľudstva ako štrukturálne chybného niečo, čo títo traja myslitelia chcú jednoducho kritizovať? Alebo skôr končia tým, že reprodukujú sekulárne varianty tej istej mytológie?
Mulhall tvrdí, že každý z nich rozličným spôsobom rozvíja koncepciu ľudských bytostí, ktoré potrebujú vykúpenie: v ich dielach sa zdá, že nie sme ani tak schopní alebo náchylní k omylom a fantázii, ale skôr štrukturálne zvrátení, žijúci v nepravde. V tomto ohľade sa ich dielo viac približuje kresťanskej perspektíve než hlavnému prúdu osvietenstva. Všetci traja myslitelia však výslovne odmietajú akékoľvek náboženské chápanie ľudskej zvrátenosti; v skutočnosti považujú samotné chápanie človeka ako pôvodne hriešneho za ústredný prvok, z ktorého musíme byť vykúpení.
A predsa každý z nich reprodukuje ústredné prvky tohto chápania aj vo svojom myslení; každý z nich rozpráva svoj vlastný mýtus o našom páde a predkladá svoj vlastný obraz vykúpenia. V závere knihy sa pýtame, či táto zadĺženosť voči náboženstvu približuje myslenie týchto filozofov k pravde o ľudskom stave, alebo ho naopak od nej vzďaľuje.
