Za chybu zákazu sa považuje také skreslenie reality objektívneho sveta alebo neznalosť trestného práva zo strany aktívneho subjektu trestného činu, takže výkon trestnej moci štátu musí byť obmedzený, aby poskytol človeku záruku, že nositeľ trestnej moci neprekročí jeho dôstojnosť a slobodný rozvoj jeho osobnosti.
Týmto spôsobom sa chránia základné práva vlastné každej ľudskej bytosti a zároveň sa zabezpečuje bezpečnosť občanov v právnom štáte alebo ústavnom štáte práv a spravodlivosti tým, že sa abstraktne a individuálne zabezpečuje právna istota, ktorá chráni základný obsah práva, ktoré sa tento inštitút snaží chrániť.