Práca "Discurso de las condenadas, brujas y hechiceras en la Inquisicin de Cartagena de Indias" (Rozprava o odsúdených ženách, čarodejniciach a čarodejníkoch v inkvizícii v Cartagene de Indias) si kladie za cieľ ukázať, že vedomosti týchto žien, ktoré boli členkami tribunálu Svätého ofícia v meste Cartagena de Indias - v období medzi rokmi 1610 a 1650 - boli niečím vlastným týmto kolektívom a predovšetkým, že tieto vedomosti neboli niečím racionálnym alebo vedeckým, ako by to niektorí chceli vidieť, aby im nepriznali historickú platnosť.
Dá sa ukázať, že to bolo niečo, čo získali v niektorých prípadoch preto, že to bolo špecifické pre ich kultúry, a v iných preto, že to bolo spôsobené trochu osobnými podmienkami, ale že to malo zmysel vtedy a má to zmysel aj dnes. Ako ukazuje antropológia, môžeme povedať, že magické umenie je neodmysliteľným prvkom v štruktúre starovekých populácií, ako boli Gréci alebo Rimania, ktorí tieto činnosti podporovali a ktoré, samozrejme, viedli k diskurzom, v ktorých literatúra (príbeh alebo poézia) tvorila ich súčasť ako stvárnenie určitého prostredia; to možno vidieť v diele, v spôsobe, akým stvárňovali miesta, ktoré obývali, či už to boli mestá alebo vidiek.