Dostojevského koncepcia človeka: jej vplyv na filozofickú antropológiu

Recenzie čitateľov

Recenzie vyzdvihujú knihu, ktorá sa zaoberá hlbokými filozofickými témami ovplyvnenými Dostojevským, najmä koncepciami ľudskej slobody, voľby a povahy dobra a zla. Autor obhajuje svoje interpretácie a zároveň priznáva, že próza môže byť ťažkopádna. Celkovo ju možno odporučiť vedcom a záujemcom o filozofické diskusie o etických dilemách ľudstva.

Kniha prináša originálne filozofické postrehy o ľudskom živote a slobode a nabáda k hlbokému zamysleniu sa nad Dostojevského myšlienkami. Odporúčame ju vedcom a záujemcom o filozofické dôsledky literatúry, najmä pokiaľ ide o existenciálnu voľbu a morálku.

Próza sa označuje za ťažkopádnu, čo môže niektorým čitateľom brániť v čitateľnosti a prístupnosti. Autor uznáva potrebu zjednodušenia, pričom poukazuje na to, že zložitosť textu môže byť náročná.

(na základe 1 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Dostoevsky's Conception of Man: Its Impact on Philosophical Anthropology

Obsah knihy:

Dostojevského romány prispeli k vytvoreniu koncepcie človeka, ktorá sa odráža v záveroch významných filozofických antropológov dvadsiateho storočia. Max Scheler, Martin Heidegger, Jean-Paul Sartre, Maurice Merleau-Ponty a Albert Camus okrem iného priznali, že Dostojevského diela mali vplyv na spôsob, akým sa naučili chápať ľudskú prirodzenosť a svet, v ktorom ľudia žijú. Naším cieľom v tejto dizertačnej práci je položiť si otázku: čo je v Dostojevského románoch týkajúce sa podstaty človeka, o čom by niektorí filozofi mohli tvrdiť, že ich vo filozofických koncepciách človeka pozitívne ovplyvnil?

Hlavná téza je podložená dôkladnou analýzou štyroch románov: Zápisky z domu mŕtvych (Zapiski iz mertvogo doma), Zápisky z podzemia (Zapiski iz podpol'ia), Zločin a trest (Prestuplenie i nakazanie) a Bratia Karamazovovci (Bratia Karamazovci). Tieto romány som si vybral čiastočne preto, lebo som dospel k záveru, že tieto romány viac ako iné konkrétne ukazujú, v akom zmysle sa zdá, že hlavné postavy sa stali tým, čím sa slobodne rozhodli byť za okolností, v ktorých museli žiť, a že si boli plne vedomé zodpovednosti, ktorú museli niesť za dôsledky a následky toho, pre čo sa takto rozhodli. V štyroch interpretačných kapitolách, založených na pozornom čítaní, sú použité najvýznamnejšie kritiky z anglickej, ruskej a francúzskej literárnej vedy. Dostojevského filozofická koncepcia človeka je porovnávaná a konfrontovaná s koncepciou, ktorú zastávajú Scheler a Heidegger, t. j. že sloboda je podstatou človeka, so Sartrovým ateistickým humanizmom a Camusovým myslením.

Nasledujúce závery sú v súlade s Dostojevského dielom: sloboda je konštitutívna pre bytie (alebo spôsob bytia, podstatu) človeka, je to neodňateľná povinnosť - človek sa musí stať sám sebou. Človek sa usiluje prekonať sám seba a prekročiť svoju slobodu, ale pritom ju nevyhnutne stráca. Človek presahuje sám seba len v tom zmysle, že realizuje ideálnu ľudskú možnosť. Dostojevského človek odhaľuje nielen absenciu ľudskej prirodzenosti, ale aj obrovskú silu, ktorú má človek na dosiahnutie svojej ideálnej ľudskej možnosti.