Zvieratá z knihy Dogged, ktorá sa nachádza niekde medzi fikciou a realitou, existujú ako „bytosti, ktoré deti vidia v horúčkach“ a „tvoj jediný / dobrý sen / v noci“. Tieto strašidelné básne, obývajúce priestor mimo času a rozprávania, priestor večne neuchopiteľného teraz, sú sondou do zvieracieho vedomia a túžby, keď „výkriky plávajú / ako krokusy - / fialové / a napoly otvorené / do neznáma.“.
Stacy Gnallová, ktorá sa pozerá na širokú škálu vysokých i nízkych vizuálnych médií, od Čeľustí Stevena Spielberga a Osudových atrakcií Animal Planet až po obraz Petra Paula Rubensa, na ktorom Herkulov pes objavuje tyrský purpur, uvažuje o prepojeniach a rozdeleniach medzi ľuďmi a zvieratami a skúma tie momenty, keď sa ľudské hlasy miešajú s „nemými“ zvieratami a prekračujú hranice jazyka. V knihe Dogged sa zvieratá objavujú ako najvyššia ašpirácia poézie.
Za zákrutou sa s tým počítalo.
Nikdy by sme nezostarli.
Pretože na to neboli slová.
Položil som svoje mäkké ruky.
Okolo krku srnky.
A ona necítila žiaden poplach. Reč.
Je to, kde sme sa pomýlili.
( Z knihy „Les, v ktorom veci nemajú meno“)