Táto štúdia, situovaná na rozhraní medzi dejinami obrazov a filozofiou dejín, skúma obrazový topos ničenia antických a neeurópskych pre-(obrazov) v kresťanskom diskurze o moci v 16.
- 18. storočí v zmysle kriticko-analytického opisu.
V tomto kontexte sa diskutuje o obrazových typológiách ortodoxného vládcu alebo mučeníka, ktorý ako násilný ničiteľ obrazov štrukturálne napodobňuje akt ničenia egyptských modiel Kristom počas jeho úteku do Egypta. Tieto dve postavy sa stali prototypmi konfesionálnej interpretácie dejín najmä v období katolíckeho baroka. V ranom novoveku prispeli k anachronickej fikcii stredoveku ako zakladateľského obdobia kresťanskej ortodoxie a zároveň ako prípravnej etapy celosvetovej misijnej činnosti.
Ničenie "cudzích" obrazov ide ruka v ruke s metaforickou štandardizáciou a sémantickým posilnením "vlastných" obrazov. Téma je ilustrovaná prostredníctvom prípadových štúdií o cirkevnej a cisárskej obrazovej propagande v krajinách Českej a Rakúskej koruny, ktoré prešli rekatolizáciou po roku 1620.