Desaťročie dlhov

Recenzie čitateľov

Kniha je stručnou analýzou verejného dlhu a jeho ekonomických dôsledkov, v ktorej sú zhrnuté kľúčové zistenia z predchádzajúcich prác Reinharta a Rogoffa. Uvádza množstvo štatistických údajov, ale pre laického čitateľa môže byť vzhľadom na svoj technický charakter náročná. Zatiaľ čo niektoré recenzie chvália jej prehľadnosť a užitočnosť ako referencie, iné ju kritizujú za to, že vychádza z chybných údajov a chýba jej dôkladná analýza.

1) Stručná a prehľadná prezentácia historických údajov a kľúčových zistení. 2) Slúži ako užitočný zdroj informácií na pochopenie vzťahu medzi verejným dlhom a hospodárskymi výsledkami. 3) Apolitický prístup, ktorý umožňuje čitateľom nezávisle posúdiť ekonomické podobnosti.

1) Obsahuje minimum analýz, väčšinou štatistické tabuľky. 2) Kritizovaný za to, že vychádza z chybných údajov a chybných metodík z predchádzajúcich štúdií. 3) Pre bežných čitateľov môže byť príliš technická, pričom niektoré recenzie vyzdvihujú jej monotónnosť a zložitosť.

(na základe 8 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

A Decade of Debt

Obsah knihy:

V tejto knihe sa uvádzajú dôkazy o tom, že verejné dlhy vo vyspelých ekonomikách v posledných rokoch prudko vzrástli na úroveň, ktorá nebola zaznamenaná od konca druhej svetovej vojny, a prekonali výšku dosiahnutú počas prvej svetovej vojny a veľkej hospodárskej krízy.

Úroveň súkromného dlhu, najmä dlhu finančných inštitúcií a domácností, sa zároveň nachádza na nepoznanom území a v mnohých krajinách predstavuje (v rôznej miere) podmienený záväzok verejného sektora. Z historického hľadiska sa epizódy vysokého zadlženia spájajú s pomalším hospodárskym rastom a vyšším výskytom platobnej neschopnosti alebo, všeobecnejšie, reštrukturalizácie verejných a súkromných dlhov.

Jemnejšia forma reštrukturalizácie dlhu pod rúškom "finančnej represie" (ktorá zažila svoj rozkvet počas prísne regulovaného brettonwoodskeho systému) tiež významne napomáhala prudšiemu a rýchlejšiemu znižovaniu dlhu, než by tomu inak bolo od konca 40. do 70. rokov 20.

storočia. Predpokladá sa, že naliehavé potreby vlád znížiť riziká prevrátenia dlhu a obmedziť rastúce úrokové výdavky vzhľadom na značný previs dlhu (v kombinácii s rozšírenou "oficiálnou nechuťou" k explicitnej reštrukturalizácii) vedú k oživeniu finančnej represie - vrátane cielenejšieho poskytovania úverov vláde zo strany domácich subjektov (ako sú penzijné fondy), explicitného alebo implicitného obmedzenia úrokových sadzieb a prísnejšej regulácie cezhraničného pohybu kapitálu.