Dante and Petrarch in the Garden of Language
V Danteho diele Paradiso prvý obyvateľ záhrady Adam hovorí o jazyku, ktorý „používal a formoval“ (Par. XXVI, 114), a potvrdzuje pomerne nestály, ale zároveň tvárny charakter ľudového jazyka, ktorý je viazaný na prirodzenú premenlivosť a na pôžitok.
Táto kniha skúma spôsoby, akými sa záhrada a jazyk prelínajú v dielach Danteho a Petrarku, uvažuje o tom, aký druh jazyka títo autori používali a formovali, najmä vo svojej ľudovej poézii, a ako ich interpretácie raja súvisia s ich širším uvažovaním o jazyku a túžbe a o vzťahu medzi poéziou a rozkošou. Ich skúsenosť lyrických básnikov sa predstavuje ako kľúčová pre ich koncepciu hovoriaceho a túžiaceho tela a spôsob, akým jazyk ovplyvňuje a dokonca môže vytvárať (zmyslovú) rozkoš, čím komplikuje a obohacuje pohľad na lásku a stvorenie prikázané Bohu.
Prostredníctvom komparatívneho pozorného čítania vybraných Danteho a Petrarcových spisov v ľudovom jazyku a latinčine kniha skúma osobitý pohľad básnikov na tieto otázky a ich odpovede na otázky, ako napr: Prečo ľudia hovoria? S akým cieľom (akými cieľmi)? Akú podobu majú ich výroky, a teda aj ich túžby? A aký jazyk by mal človek používať na písanie poézie? Francesca Southerden je docentkou stredovekej taliančiny na Somerville College v Oxforde.