Čo by sme si priali, aby bolo pravdou: Úvahy o starostlivosti o život a čelení smrti

Recenzie čitateľov

Kniha je hlboko dojímavou zbierkou esejí Tallu Schuyler Quinnovej, ktorá zachytáva jej úvahy o živote, smrti a ceste, na ktorej čelí nevyliečiteľnej chorobe. Je oceňovaná pre svoju autenticitu, krásu a emocionálnu hĺbku a ponúka čitateľom hlboký pohľad na krehkosť života a dôležitosť lásky a spojenia.

Čitatelia oceňujú surovú úprimnosť, krásne písanie a emocionálny vplyv knihy. Mnohí ju považujú za inšpiratívnu a povznášajúcu, so silnými témami života, smrti a ľudského spojenia. Eseje rezonujú na univerzálnej úrovni a nabádajú čitateľov, aby sa zamysleli nad vlastným životom a vzťahmi. Kniha sa opisuje ako veľkorysý darček, ku ktorému sa možno viackrát vrátiť.

Niektorí recenzenti spomínajú nedostatočnú súdržnosť, keďže kniha je kompiláciou blogových príspevkov, ktoré môžu pôsobiť ako písanie prúdu vedomia. Niekoľko z nich poznamenalo, že hoci ponúka postrehy, nemusí poskytnúť hĺbku pochopenia o umieraní, ktorú hľadali. Celkovo ju považujú za dobré čítanie, ale nie nevyhnutne za povinné čítanie pre všetkých.

(na základe 32 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

What We Wish Were True: Reflections on Nurturing Life and Facing Death

Obsah knihy:

NEW YORK TIMES BESTSELLER - "Čeliť smrti je najťažšie zo všetkého a Tallu Quinn čelí tej svojej spôsobom, ktorý mi zlomil a uzdravil srdce. Táto kniha je krásnou poctou životu, pravde a láske." - Glennon Doyle, autor bestselleru New York Times č. 1 Neskrotná.

Hlboké eseje o starostlivosti o život, keď čelíme nevyliečiteľnej diagnóze, od oddanej humanitárnej pracovníčky a mladej matky, ktorá vytvára "živý odkaz, ktorého sa môžeme držať a z ktorého sa môžeme učiť" (Ann Patchettová)

JEDNA Z NAJLEPŠÍCH KNÍH ROKA: Kirkus Reviews

"V jedných rukách držím svoju nádej aj svoj smútok. Je to voľné držanie, voľnejšie, než som zvyknutá. Moja láska je oveľa väčšia ako ja.".

Nezisková líderka a duchovná Tallu Schuyler Quinnová sa v dospelosti venovala zmierňovaniu hladu, systémovej nerovnosti a plytvaniu potravinami, najprv ako dobrovoľníčka po celých Spojených štátoch a v zahraničí a potom ako zakladateľka Nashville Food Project, kde podporovala živú komunitnú prácu v oblasti miestnej potravinovej spravodlivosti v strednom Tennessee. To všetko sa zmenilo tesne po jej štyridsiatych narodeninách, keď jej diagnostikovali glioblastóm v štádiu IV, agresívnu formu rakoviny mozgu v terminálnom štádiu.

V knihe Čo by sme si priali, aby bola pravda sa Quinn s bolesťou vyrovnáva s možnosťou opustiť manžela a deti, ktoré zbožňuje, a s tým, čo znamená žiť s diagnózou nevyliečiteľnej choroby a napriek tomu nájsť zmysel života. "Premýšľam o tom, že môj zmysel môže byť rovnaký aj v smrti, ako je naďalej v živote - oddávať sa nádeji, že naše slabosti sa môžu stať silnými, že to, čo je zlomené, sa môže stať celým," píše.

Prostredníctvom nádhernej prózy Quinnová majstrovsky prepletá témy života a smrti tým, že do nich integruje duchovne výživné príbehy o rodine, identite, povolaní, milovanom spoločenstve, širokom Božom prijatí a živote s rakovinou mozgu. Tieto ohromujúce eseje sú spolu prenikavou pripomienkou, aby sme si vážili každý okamih, či už srdcervúci alebo veselý, a odhodili ostatné starosti.

Ako matka, spriaznená duša a drahá priateľka sa Tallu Schuyler Quinnová pozerá do našich očí so zaslúženými slzami vo vlastných a hovorí nám sladko-horkú pravdu: Všetci hľadáme to, čo nás už našlo - prítomnú a bezhraničnú lásku. Táto láska nás vyslobodí a nikdy nás nepustí.