Bolo leto 1972, dva týždne po tom, čo odmietol miesto na prezidentskej kandidátke svojej strany, a senátor Edward M. Kennedy tým svojím plochým bostonským tónom, ktorý tak pripomínal hlasy ostatných Kennedyovcov, spomínal na minulosť pre ľudí, ktorých história na kontinente predchádzala histórii jeho voličov z Nového Anglicka.
Ale bola to nedávna minulosť, ktorú Kennedy pripomínal, minulosť poznačená smrťou dvoch bratov, ktorí symbolizovali nádej a prísľub pre ľudí, ktorých veci sa teraz Kennedy sám ujal. Svojich poslucháčov nabádal, aby sa aktívne angažovali za svoje vlastné zlepšenie, aby sa postavili politickým stranám v krajine, dokonca aj svojej vlastnej, a prinútili ich reagovať. "Robert Kennedy zdieľal tento názor," povedal Kennedy.
"Chodil po uliciach barrionu vo východnom Los Angeles, porušoval pôst s Cesarom Chávezom v Delane a zaviazal sa zmeniť podmienky chudoby a diskriminácie v tejto krajine. Veril totiž, rovnako ako ja, že tento národ nikdy nebude úplne slobodný ani úplne celistvý, kým nebudeme vedieť, že žiadne dieťa v údolí Rio Grande neplače od hladu, kým nebudeme vedieť, že žiadna matka vo východnom Los Angeles sa nebojí choroby, pretože si nemôže dovoliť lekára, kým nebudeme vedieť, že žiadny človek netrpí, pretože zákon odmieta uznať jeho ľudskosť.
O tieto ciele sa musíme usilovať nielen kvôli Číňanom. Nie je to len pre znevýhodnených, aby sme sa usilovali o tieto ciele.
Je to pre budúcnosť Ameriky.".
