Keď bola Čierna kráska ešte žriebä, zavolala ju matka a prehovorila k nej.
„Dávaj pozor,“ povedala matka, “čo ti hovorím: Hriebätká, ktoré tu žijú, sú veľmi dobré, ale sú to vozatajské koníky a samozrejme sa nenaučili slušnému správaniu. Ty si dobre vychovaná a dobre narodená; tvoj otec má v týchto končinách skvelé meno a tvoj starý otec vyhral dva roky pohár na dostihoch v Newmarkete; tvoja stará mama mala najmilšiu povahu zo všetkých koní, aké som kedy poznala, a myslím, že si ma nikdy nevidela kopnúť alebo uhryznúť. Dúfam, že z teba vyrastie jemný a dobrý kôň a nikdy sa nenaučíš zlým spôsobom; svoju prácu budeš vykonávať s dobrou vôľou, pri klusaní budeš dobre zdvíhať nohy a nikdy nebudeš hrýzť ani kopať, dokonca ani v hre....“.
Na tieto slová kôň nikdy nezabudol, bez ohľadu na to, ako ďaleko od tejto lúky ho viedla cesta jeho života - a viedla ho naozaj veľmi, veľmi ďaleko.
