The Blab of the Paved: Bad Kids" and the School They Called Family"
Táto naratívna etnografia využíva estetickú optiku na sprostredkovanie rôznych skúseností netradičnej strednej školy na Stredozápade počas posledného roka v jej pôvodnej budove. V nadväznosti na predchádzajúci výskum predčasného ukončenia štúdia na strednej škole skúmam, ako táto konkrétna stredná škola začlenila učebné osnovy s vlastným tempom a zameraním na "rodinu" s cieľom riešiť jedinečné vzdelávacie potreby študentov, ktorým hrozí, že neukončia štúdium. Využitím prvkov zakotvenej teórie, naratívneho výskumu a autoetnografie sa delím o príbehy približne šesťdesiatich študentov Walgut High School (pseudonym), ktorí sa snažia orientovať v príslušných rolách v dominantnom kultúrnom naratíve, do ktorého nikdy nemali pocit, že patria. Prostredníctvom rozsiahlych a organických hlasov primárnych účastníkov - ako aj mojich pozorovaní vlastnej účasti na školskej kultúre v priebehu jedného roka - tento projekt slúži na to, aby ponúkol pohľad nielen na školské skúsenosti marginalizovaných adolescentov, ale aj na nespočetné úspechy a zlyhania Walgutu. Táto práca poukazuje najmä na životaschopnosť bezpodmienečne starostlivých alebo "pohostinných" učiteľov (Derrida, 2000), pričom v konečnom dôsledku spochybňuje predpokladanú užitočnosť maturitného vysvedčenia. Príbeh sa nekončí chválou alternatívnej bane vytvorenej pre Walgutových kanárikov, ale spochybnením zmyslu a stability všetkých scholastických myslí.
S tým, ako americké školy pokračujú v snahe prispôsobiť sa komplexným a často protichodným potrebám svojich žiakov a podporovať ich, je čoraz zložitejšie, čo znamená uspieť ako učiteľ (a pripraviť učiteľov) v týchto diverzifikovaných, inkluzívnych vzdelávacích priestoroch. Vzhľadom na meniacu sa paradigmu amerického verejného vzdelávania musia programy prípravy učiteľov naďalej prispôsobovať svoje postupy a filozofie, aby svojich kandidátov na učiteľov vybavili zručnosťami potrebnými nielen na to, aby sa im darilo, ale aby našli aj zmysel a význam v školách podobných Walgutovej v tomto projekte. Hoci si táto kniha nenárokuje na to, že ponúka odpovede na nespočetné množstvo otázok týkajúcich sa budúcnosti verejných škôl, snaží sa ponúknuť odrazový mostík, z ktorého sa môžu všetky zainteresované strany v oblasti vzdelávania naďalej zapájať do zdravých a produktívnych diskusií o tom, ako čo najlepšie pripraviť študentov (a učiteľov) na autonómne, demokratické, zvedavé, tvorivé a súcitné občianstvo v akademických komunitách aj mimo nich. S týmto cieľom som sa namiesto písania z odťažitého, tradične akademického uhla pohľadu snažil na týchto stránkach písať z osobnej (aj keď obmedzenej), vášnivej (aj keď subjektívnej) a participatívnej (aj keď niekým marginalizovanej) perspektívy. V snahe o sociálnu spravodlivosť pre postavy Walgutskej strednej školy začínam najprv odhaľovaním svojej vlastnej privilegovanej úlohy pri udržiavaní nespravodlivosti.
Iba rozpoznaním a pomenovaním vlastných démonov môžeme začať vyháňať Systém ako celok. V nedostatku tejto knihy je teda možnosť, v jej márnosti nádej.