Berušky

Recenzie čitateľov

Tieto memoáre sú dojímavým skúmaním autorkinho života poznačeného viacgeneračnou duševnou chorobou, emocionálnymi zápasmi a odolnosťou voči nepriazni osudu. Rozprávanie zachytáva významné momenty autorkinho detstva a dospelosti, odhaľuje hlboké emocionálne pohľady a vplyv matkiných psychických problémov na jej život.

Memoáre sa opisujú ako hlboko dojímavé a poetické, s autentickým hlasom, ktorý účinne zachytáva nevinnosť a perspektívu dieťaťa v rôznych vekových obdobiach. Písanie je jemné a nápadité a vyzýva čitateľov, aby sa hlboko vžili do obsahu. Emocionálna hĺbka a odolnosť zobrazené v príbehu silne rezonujú a ukazujú autorkinu cestu cez utrpenie a uzdravenie.

Niektorí čitatelia môžu považovať tému za znepokojujúcu vzhľadom na jej zameranie na duševné choroby a traumy. Memoáre si od čitateľov vyžadujú interpretáciu určitých zážitkov a emócií, čo nemusí rezonovať s každým. Navyše, snový charakter rozprávania môže predstavovať výzvu pre tých, ktorí hľadajú priamočiarejší prístup k rozprávaniu.

(na základe 1 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Ladybug

Obsah knihy:

Od poetky, spisovateľky a pedagogičky Nikie Chaneyovej prichádzajú experimentálne memoáre o extrémnej chudobe a schizofrénii, materstve a láske. Toto je Inglewood v Kalifornii, rok 1988, jasný a hlučný, na chodníku sa rozlievajú hnedé deti ako motýle alebo odpadky, ich matky na ne kričia od vchodových dverí.

Vzdychneš si. Niki, a tvoj hlas je tichý, vážny, niekedy počujem ľudí, ktorí sa so mnou rozprávajú... Počuješ ich aj ty? Napäto počúvam.

Znova si zmĺkla, strnulá a stratená.

Skláňam sa k tvojmu telu a celou svojou bytosťou sa snažím počuť. Urobím svoj postoj podobný tvojmu.

Zavriem oči a myslím si, že mi to pomôže lepšie počuť. Zapriem sa a predstavím si, že moje uši sa stanú veľkými ako anténa, obrovskými satelitnými taniermi, ktoré zachytia všetok zvuk vo všetkých domoch v celom okolí na celom svete. Ale počujem len vodu tečúcu v umývadle.

Vonku zakikiríka vták, potom sa ozve šuchot prechádzajúceho auta. Mama. Mamička.

Aj ja ich počujem. Počujem aj rozhovory ľudí.

Počujem ich. Počujem ich ako ty. Vzdychneš si, taká uvoľnená a šťastná. Usmeješ sa na mňa do zrkadla a trochu sa zasmeješ, keď sa vraciaš do izby.

Odmietam sa na teba pozerať, najmä do tvojich očí.

Neviem, čo uvidím.".