Bataan Death March: Príbeh vojaka

Recenzie čitateľov

Kniha opisuje otrasné zážitky pána Jamesa Bollicha počas Bataanského pochodu smrti a poskytuje podrobný, ale vecný osobný opis fyzických a emocionálnych skúšok, ktorým musel čeliť. Mnohí čitatelia ju považovali za dôležitý príbeh, o ktorý by sa mali podeliť s budúcimi generáciami a ktorý vyzdvihuje odvahu a odolnosť tých, ktorí prežili takéto utrpenie.

Kniha ponúka rozprávanie z prvej ruky plné cenných podrobností o Bataanskom pochode smrti, pričom zdôrazňuje autorovo prežitie bez zatrpknutosti. Čitatelia ocenili emocionálnu hĺbku, ktorú si mohli sami dodať, dôležitosť pripomínania si týchto historických udalostí a osobný vzťah, ktorý mnohí cítili, najmä tí, ktorí veteránov poznali.

Niektorí recenzenti mali pocit, že písaniu chýba emocionálna intenzita alebo literárna jemnosť, keďže sa opisuje ako trochu vecné a nezaujaté. Štýl rozprávania sa nemusí páčiť každému, keďže sa číta skôr ako spomienka na udalosti než ako hlboko emotívne memoáre.

(na základe 16 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Bataan Death March: A Soldier's Story

Obsah knihy:

Odvážny americký veterán prináša svedectvo o desivej kapitole dejín druhej svetovej vojny. James Bollich, ktorý bol zajatý, keď sa Amerika vzdala polostrova Bataan na Filipínach, zažil na vlastnej koži pochod, ktorý stál viac ako 8 000 amerických a filipínskych životov. Teraz sa delí o nezabudnuteľné zážitky zo svojho tri a polročného japonského väzenia.

Tento denník opisuje jeho osobné zážitky a najprv sa zameriava na šesťdesiatpäťkilometrový pochod, počas ktorého väzni nemali dostatok jedla, vody a odpočinku. Väzni dostávali tvrdé tresty za akýkoľvek priestupok, pričom jedným z najbrutálnejších trestov bolo sťatie hlavy za to, že sa napili vody. Namiesto toho, aby ho tieto veci prinútili vzdať sa, prinútili Bollicha ešte viac bojovať o život. Keď bol svedkom toho, ako jeho kamaráti padajú vedľa neho, a keď videl, ako jeho vlastné telo chradne na deväťdesiat kíl, nikdy sa nevzdal svojej vôle prežiť. Po absolvovaní pochodu zostal vojnovým zajatcom, najprv na starej základni filipínskej armády, potom v ďalšom tábore v Mukdene v Mandžusku. Podrobne rozpráva o svojom väznení, od hladu a mučenia až po kopanie hrobov vlastných kamarátov na horúcom slnku, bez čiapky a vody. Cez to všetko si zachoval odvahu a nádej, že sa jedného dňa dostane späť domov. Jeho príbeh pripomína minulým aj súčasným generáciám hrôzy a brutalitu vojny v Tichomorí a zároveň je inšpiratívnym svedectvom o vôli.

Ľudský duch.