Augustine, Manichaeism and the Good
Táto práca bude pomocou historicko-kritickej metódy skúmať, ako Augustín z Hippo chápe manichejskú ideu dobra a ako toto chápanie ovplyvňuje jeho vlastné súvisiace pojmy summum bonum a osobného zla a v dôsledku toho aj jeho učenie o predestinácii. Otázka možného manichejského vplyvu je obzvlášť relevantná, pretože manicheizmus je v jadre dualistickým riešením otázky dobra a zla. V centre pozornosti nie je manicheizmus ako taký, ale jeho Augustínovo vnímanie, ktoré bezprostrednejšie ovplyvňuje jeho myslenie.
Augustínov traktát De natura boni (399) čiastočne sumarizuje jeho pojednanie o "prirodzenosti dobra" v predchádzajúcich polemikách. Od svojho prvého spisu De pulchro et apto (380) až po tento bod Augustín chápe manichejskú koncepciu ako stotožnenie Dobra s Krásnom, pričom to druhé chápe ako to, čo vyvoláva pokojnú rozkoš. Naopak, zlo sa chápe ako narušenie tohto stavu, či už v duchovnom alebo fyzickom zmysle.
Vychádzajúc z manichejských očakávaní, ktoré zastával v De pulchro et apto, Augustín vníma summum bonum ako to, čo zaručuje duši pokojnú radosť. Aby duša dosiahla pokoj, musí mať modus alebo plnosť náležitého poriadku. Boh ako summum bonum môže zaručiť pokojný stav jednoducho preto, že ako summus modus existuje v plnosti, a preto sa nemôže stratiť ako predmet vlastnenia duše. Na druhej strane Boh udeľuje kontemplujúcej duši poriadok.
Zloba a smrteľnosť sa v manichejskom ponímaní považujú za duchovné aj fyzické zlo, pretože narúšajú pokojnú existenciu človeka. Vo svojej nemetafyzickej teórii, ktorú navrhuje na vysvetlenie vnútorného osobného zla a ktorú rozvíja v diele De uera religione (390), Augustín tieto dva pojmy nanovo definuje ako "hriech" a "trest", a teda im pripisuje kauzálny vzťah, ktorý umožňuje koncepciu mechanizmu bludného kruhu. Podľa Augustína má v ľudskej skúsenosti zlý návyk (consuetudo), tajomstvo otroctva človeka voči hriechu, súvis so začarovaným kruhom spôsobeným dedičným trestom prvotného hriechu, ktorý má za následok telesnú skazu, a účinkom tejto skazenosti na následné hriešne chybné odvrátenie vôle od Boha smerom k uprednostňovaniu telesných pôžitkov. Tento odklon je zasa posilnený duchovnou slepotou, ktorá je opäť dôsledkom telesnej skazenosti. V debate s Fortunátom (392) bol Augustín vyzvaný, aby si znovu prečítal Pavlove spisy. Na základe toho zistil, že jeho teória consuetudo zostáva neúplná, pokiaľ sa vážne neuvažuje o úlohe concupiscentia ako vnútorného princípu vzbury proti Božiemu zákonu. Augustínovo poňatie concupiscentia je tiež priamo spojené s manichejskou predstavou zla ako narušenia vnútorného pokoja človeka.
V čase, keď Augustín písal De uera religione, vniesol do tohto pojmu silný sexuálny podtón tým, že prirovnal concupiscentia k manichejskému termínu libido, ktorý znamená sexuálnu túžbu.