Architektúry poznania: Firmy, schopnosti a spoločenstvá

Pôvodný názov:

Architectures of Knowledge: Firms, Capabilities, and Communities

Obsah knihy:

Ash Amin a Patrick Cohendet v knihe Architectures of Knowledge tvrdia, že nastal čas na výskum, ktorý by skúmal vzťah medzi dvoma ďalšími dimenziami znalostí s cieľom vysvetliť inovačnú výkonnosť firiem: medzi znalosťami, ktoré sú "vlastnené", a znalosťami, ktoré sú "praktizované" vo všeobecnosti v rámci komunít podobne zmýšľajúcich zamestnancov vo firme. Tento argument je koncepčný a empirický.

Z koncepčného hľadiska je potrebné preskúmať interakciu znalostí, ktoré firmy vlastnia vo forme zavedených kompetencií uložených v pamäti, so znalosťami, ktoré sa vyskytujú v distribuovaných komunitách prostredníctvom vedomých a nevedomých aktov sociálnej interakcie. Z empirického hľadiska podnetom je výzva, ktorej čelia firmy v súvislosti s hierarchicky definovanou architektúrou, ktorá spája špecializované jednotky ((vlastnených)) znalostí, a distribuovanou a vždy nestabilnou architektúrou znalostí, ktorá čerpá z neustále sa meniacej schopnosti interpretácie medzi aktérmi. V tejto knihe sa k týmto otázkam dynamiky inovácií/učenia sa prostredníctvom praktík poznania a riadenia rozhrania medzi transakčnými a znalostnými imperatívmi pristupuje interdisciplinárne a empiricky podložene.

Kniha je syntézou inovatívneho stretnutia sociálno-priestorového teoretika a ekonóma. Kniha je výsledkom jemnej súhry dvoch veľmi odlišných epistemológií a z nich vyplývajúcich pozícií, ktoré sa však postupne zbližovali a smerovali k tomu, čo by malo byť novou víziou.

Kniha začína vysvetlením, prečo sa znalosti stávajú čoraz viac kľúčovým prvkom procesu tvorby hodnôt v ekonomike, potom konfrontuje ekonomickú a kognitívnu teóriu znalostí vo firmách s pragmatickou a sociálne založenou teóriou a kritickým skúmaním zanedbávaného rozmeru priestorovosti tvorby znalostí vo firmách. V závere knihy sa diskutuje o dôsledkoch podnikového riadenia učenia sa založeného na kompetenciách a komunitách a o tom, ako by národné vedecko-technické politiky mohli reagovať na myšlienku učenia sa ako distribuovaného, nekognitívneho, na praxi založeného fenoménu.