Architektúry času: K teórii udalosti v modernistickej kultúre

Recenzie čitateľov

Kwinterova kniha je vysoko oceňovaná pre svoju mimoriadnu analýzu architektúry, jedinečný prístup a pútavý štýl písania. Inovatívnym spôsobom spája rôzne koncepty, vďaka čomu je cenným čítaním pre akademikov aj neakademikov. Chýba v nej však diskusia o niektorých vplyvných teóriách, čo môže niektorých prekvapiť.

Mimoriadna analýza, jedinečný eklektický prístup, pútavý štýl písania, zvládnutie pojmov, prepája rôznorodé oblasti (architektúra, kvantová mechanika, relativita, Kafka), odporúčame pre akademických aj neakademických čitateľov.

Nezaoberá sa Lefevbreho teóriami o časopriestore a rytmickej analýze, čo niektorí čitatelia môžu považovať za významné opomenutie.

(na základe 2 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Architectures of Time: Toward a Theory of the Event in Modernist Culture

Obsah knihy:

Skúmanie koncepcií času v dvadsiatom storočí a ich vzťahu k umeleckej forme.

V knihe Architektúry času ponúka Sanford Kwinter kritického sprievodcu modernými dejinami času a vzájomným vzťahom medzi fyzikálnymi vedami a umením. Sledujúc premenu epistemológie dvadsiateho storočia až po vznik termodynamiky a štatistickej mechaniky Kwinter vysvetľuje, ako zánik koncepcie absolútneho času a klasického poňatia priestoru ako pevného pozadia, na ktorom sa veci dejú, viedol k teórii poľa a fyzike „udalosti“. Naznačuje, že uzavretý, kontrolovaný a mechanický svet fyziky ustúpil približnému, aktívnemu a kvalitatívnemu svetu biológie ako modelu vedeckého a metafyzického vysvetlenia.

Kwinter skúma teóriu času a priestoru v Einsteinových teóriách relativity a ukazuje, ako sa tieto myšlienky odrazili v dielach sochára Umberta Boccioniho, v urbanistickej schéme futuristického architekta Antonia Sant'Elia, vo filozofii Henriho Bergsona a v spisoch Franza Kafku. Tvrdí, že Boccioniho spisy a Sant'Eliova vizionárska architektúra predstavujú prvé a najhlbšie rozpracovanie pojmov pole a udalosť. Pri rozoberaní Kafkovho diela sa odkláňa od termodynamického modelu v prospech úzko súvisiaceho modelu bergsonovskej duree alebo virtuality. Tvrdí, že Kafkovo dielo manifestuje koherentnú kozmológiu, ktorú možno pochopiť len vo vzťahu k neustálemu časovému toku, ktorý je jeho základom.