Architektúra ruín: Dizajny o minulosti, prítomnosti a budúcnosti

Recenzie čitateľov

Momentálne nie sú žiadne recenzie čitateľov. Hodnotenie je založené na 3 hlasoch.

Pôvodný názov:

The Architecture of Ruins: Designs on the Past, Present and Future

Obsah knihy:

The Architecture of Ruins: Designs on the Past, Present and Future identifikuje alternatívnu a významnú históriu architektúry od šestnásteho do dvadsiateho prvého storočia, v ktorej je budova navrhnutá, obsadená a predstavovaná ako ruina. Tento projektový postup chápe pamiatku a ruinu ako tvorivé, vzájomne závislé a simultánne témy v rámci dialektiky jednej stavby, pričom rieši časové a environmentálne otázky z poetického, psychologického a praktického hľadiska a podnecuje otázky osobnej a národnej identity, prírody a kultúry, počasia a klímy, trvalosti a pominuteľnosti a života a smrti. Vnímanie budovy ako dialógu medzi pamiatkou a ruinou zintenzívňuje už aj tak rozmazané vzťahy medzi nedokončeným a zničeným a predpokladá minulosť, prítomnosť a budúcnosť v jednej architektúre.

Táto kniha, štruktúrovaná do súboru životopisov, chápe pomník a ruinu ako metafory života a prostriedky na vyjednávanie medzi sebou a spoločnosťou. Kapitoly zdôrazňujú vzájomné prepojenia medzi projektantmi a konkrétne spôsoby, akými sa neskorší architekti učili od tých predchádzajúcich, skúmajú vyvíjajúcu sa interdisciplinárnu projektovú prax, aby ukázali význam historického porozumenia pre projektovanie. Podobne ako história, aj dizajn je reinterpretáciou minulosti, ktorá má význam pre súčasnosť. Rovnako je dizajn ekvivalentom fikcie, ktorá presviedča používateľov, aby pozastavili nedôveru. Očakávame, že história alebo román budú napísané slovami, ale môžu byť načrtnuté aj v kresbe, odliate v betóne alebo zasiate do pôdy. Architekt je "fyzický spisovateľ", ako aj "fyzický historik".

Podobne ako staveniská, aj ruiny sú plné potenciálu. Ruiny odhaľujú nielen to, čo sa stratilo, ale aj to, čo je nedokončené, a naznačujú tak budúcnosť, ako aj minulosť. Ako podnet pre predstavivosť rozširujú neúplné a rozbité formy ruiny alegorickú a metaforickú kapacitu architektúry, naznačujúc, že budova môže zostať nedokončená, doslova i v predstavivosti, a upriamujúc pozornosť na kreativitu používateľov i architektov. Zdôrazňujúc symbiotické vzťahy medzi prírodou a kultúrou, budova navrhnutá, obývaná a predstavovaná ako ruina uznáva koprodukciu viacerých autorov, či už ľudských, neľudských alebo atmosférických, a je vhodným modelom pre architektúru v ére narastajúcich klimatických zmien.