Annie Besantová: Autobiografia

Recenzie čitateľov

V recenziách autobiografie Annie Besantovej sa mieša obdiv k jej životu a bojom s kritikou fyzického spracovania knihy. Mnohí čitatelia považujú jej cestu od zbožnej kresťanky k socialistke a teozofke za presvedčivú a vyzdvihujú jej prínos k spoločenskej reforme a právam žien. Problémy ako zlé formátovanie, ťažká čitateľnosť a nedostatočná hĺbka teozofického obsahu však niektorých čitateľov sklamali.

⬤ Inšpiratívny opis života Annie Besantovej a jej prínosu k sociálnej spravodlivosti, právam žien a teozofii.
⬤ Pútavé rozprávanie, ktoré poukazuje na jej vývoj od kresťanstva k ateizmu a teozofii.
⬤ Ponúka cenný pohľad na viktoriánsku spoločnosť a výzvy, ktorým čelili ženy.
⬤ Mnohí čitatelia považujú jej životný príbeh za fascinujúci a oceňujú jej odvahu a odhodlanie.

⬤ Kniha je kritizovaná za slabú fyzickú prezentáciu vrátane malej veľkosti písma, chýbajúceho číslovania strán a nevhodného formátovania.
⬤ Niektorí čitatelia považujú písanie za nudné a nezaujímavé, čo sťažuje čítanie.
⬤ Mnohí sú sklamaní z obmedzenej diskusie o teozofii, pričom mnohí očakávali väčšiu hĺbku v tejto oblasti.
⬤ Autobiografia sa končí náhle, takže niektorí čitatelia si želajú komplexnejší opis jej života.

(na základe 25 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Annie Besant: An Autobiography

Obsah knihy:

Annie Besant (n e Wood.

1. októbra 1847 - 20. septembra 1933) bola britská socialistka, teozofka, aktivistka za práva žien, spisovateľka, rečníčka, pedagogička a filantropka. Bola považovaná za zástankyňu ľudskej slobody, horlivo podporovala írsku aj indickú samosprávu. Bola plodnou autorkou a na svojom konte mala viac ako tristo kníh a brožúr. Ako pedagogička sa zaslúžila o založenie hinduistickej univerzity v Banáráse.

V roku 1867 sa Annie ako 20-ročná vydala za Franka Besanta, duchovného, a mali dve deti. Anniine čoraz nekonvenčnejšie náboženské názory však viedli v roku 1873 k ich právnemu rozchodu. Potom sa stala významnou rečníčkou Národnej sekulárnej spoločnosti (NSS), ako aj spisovateľkou a blízkou priateľkou Charlesa Bradlaugha. V roku 1877 boli stíhaní za vydanie knihy bojovníka za kontrolu pôrodnosti Charlesa Knowltona. Tento škandál ich preslávil a Bradlaugh bol následne v roku 1880 zvolený za poslanca za Northampton.

V roku 1890 sa Besantová zoznámila s Helenou Blavatskou a v nasledujúcich rokoch jej záujem o teozofiu rástol, zatiaľ čo záujem o svetské záležitosti upadal. Stala sa členkou Teozofickej spoločnosti a významnou prednášateľkou na túto tému. V rámci svojej práce súvisiacej s teozofiou cestovala do Indie. V roku 1898 pomohla založiť Ústrednú hinduistickú školu a v roku 1922 pomohla založiť Národnú vysokú školu v Hajdarábáde (Sind) v Bombaji v Indii. V roku 1902 založila prvú zámorskú lóžu Medzinárodného slobodomurárskeho rádu Le Droit Humain. V nasledujúcich rokoch založila lóže v mnohých častiach Britského impéria. V roku 1907 sa stala predsedníčkou Teozofickej spoločnosti, ktorej medzinárodné ústredie sa v tom čase nachádzalo v meste Adyar v Madráse (Chennai).

V Indii sa zapojila aj do politiky a vstúpila do Indického národného kongresu. Keď v roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, pomohla založiť Home Rule League, ktorá sa zasadzovala za demokraciu v Indii a za získanie statusu domínia v rámci Britského impéria. To viedlo k jej zvoleniu za predsedníčku Indického národného kongresu koncom roka 1917. Koncom 20. rokov Besantová odcestovala do Spojených štátov so svojím chránencom a adoptívnym synom Džiddu Krišnamurtim, o ktorom tvrdila, že je novým Mesiášom a vtelením Budhu. Krišnamurti tieto tvrdenia v roku 1929 odmietol. Po vojne pokračovala v kampani za nezávislosť Indie a za ciele teozofie až do svojej smrti v roku 1933. (wikipedia.org)