The Road: autobiografické memoáre Jacka Londona, ktoré boli prvýkrát publikované v roku 1907. Je to Londonov opis jeho zážitkov ako tuláka

Pôvodný názov:

The Road: an autobiographical memoir by Jack London, first published in 1907. It is London's account of his experiences as a hob

Obsah knihy:

Cesta by Jack LondonCesta je autobiografický román Jacka Londona, ktorý prvýkrát vyšiel v roku 1907. Je to Londonov opis jeho zážitkov ako tuláka v 90.

rokoch 19. storočia, počas najhoršej hospodárskej krízy, akú Spojené štáty dovtedy zažili. Opisuje svoje zážitky z preskakovania nákladných vlakov, "zadržiavania" vlaku, keď sa ho posádka snaží vyhodiť, žobrania o jedlo a peniaze a vymýšľania si neobyčajných príbehov, aby oklamal políciu.

Rozpráva aj o tridsiatich dňoch, ktoré strávil v Erie County Penitentiary, ktoré opísal ako miesto "nepublikovateľných hrôz" po tom, ako ho "prichytili" (zatkli) za tuláctvo.

Okrem toho spomína na svoje pôsobenie v Kelleyho armáde, ku ktorej sa pridal vo Wyomingu a zostal v nej až do jej rozpustenia pri rieke Mississippi. Film Cisár severného pólu z roku 1973 s Lee Marvinom v hlavnej úlohe je voľne založený na knihe Cesta od Jacka Londona.

V štáte Nevada žije žena, ktorej som raz nepretržite, dôsledne a bezostyšne klamal niekoľko hodín. Nechcem sa jej ospravedlniť. To je odo mňa ďaleko.

Ale chcem to vysvetliť. Žiaľ, nepoznám jej meno, a už vôbec nie jej súčasnú adresu. Ak jej oči náhodou narazia na tieto riadky, dúfam, že mi napíše.

Bolo to v Rene v Nevade v lete 1892. Takisto bol čas jarmokov a mesto bolo plné drobných podvodníkov a plechových rohov, nehovoriac o obrovskej a hladnej hordo tulákov.

Práve hladní tuláci urobili z mesta "hladné" mesto. "Búšili" do zadných dverí domov obyvateľov, až kým zadné dvere prestali reagovať. Tvrdé mesto pre "posmešky", tak ho vtedy nazývali tuláci.

Viem, že mi chýbalo nejedno jedlo, napriek tomu, že som si mohol "hodiť nohu" s ďalším, keď prišlo na "zabuchnutie brány" za "poke-out" alebo "set-down", či udrieť za "ľahký kus" na ulici.

Jedného dňa som bol v tom meste taký tvrdý, že som dal vrátnikovi na frak a vnikol som do súkromného auta nejakého potulného milionára. Vlak sa rozbehol, keď som prišiel na nástupište, a ja som zamieril k spomínanému milionárovi, pričom vrátnik bol na skok za mnou a siahal po mne. Bol to mŕtvy ťah, pretože som sa dostal k milionárovi v tom istom okamihu, ako sa ku mne dostal nosič.

Nemal som čas na formality. "Dajte mi štvrťdolár na jedlo," vykríkol som. A ako som žil, ten milionár siahol do vrecka a dal mi...

len... presne... štvrťdolár.

Som presvedčený, že bol taký ohúrený, že automaticky poslúchol, a odvtedy z mojej strany veľmi ľutujem, že som si od neho nepýtal dolár.