Pár modrých očí

Recenzie čitateľov

Pár modrých očí sa síce považuje za jedno z menej významných diel Thomasa Hardyho, ale napriek tomu čitateľov zaujme kvalitnou prózou a zložitými témami, najmä milostným trojuholníkom medzi hlavnými postavami. Román je ukážkou Hardyho rozvíjajúceho sa štýlu písania a prehlbuje jeho skúmanie ľudských citov, spoločenskej triedy a života na vidieku. V niektorých vydaniach však trpí tlačovými problémami, ktoré sťažujú jeho čítanie.

Kvalitná próza, pútavý dej s milostným trojuholníkom, hlboké skúmanie ľudských citov a spoločenskej triedy, živé zobrazenie života na vidieku, pozoruhodná scéna s cliffhangerom a dobrý vývoj postáv z neho robia pútavé čítanie.

Považuje sa za menej významné dielo v porovnaní s Hardyho klasikou, niektoré vydania majú veľmi malé alebo svetlé písmo, čo sťažuje čítanie, a niektoré vydania obsahujú spoilery, ktoré znižujú zážitok z čítania.

(na základe 38 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

A Pair of Blue Eyes

Obsah knihy:

Pár modrých očí je román Thomasa Hardyho, ktorý vyšiel v roku 1873 a prvýkrát bol publikovaný od septembra 1872 do júla 1873. Bol to Hardyho tretí publikovaný román a prvý, ktorý nebol po prvom vydaní publikovaný anonymne. Hardy ho zaradil medzi svoje "romány a fantázie".

Pár modrých očí sa zvyčajne zaraďuje medzi Hardyho menšie diela, "knihu s niekoľkými dobrými stránkami, ale neúspechom ako celok". Podobne ako Zúfalé nápravy obsahuje melodramatické scény, ktoré pôsobia odtrhnuto od postáv a deja.

V centre kritického záujmu románu je scéna, v ktorej Henry Knight hodnotí celé dejiny sveta, keď visí nad okrajom útesu (údajne odtiaľ pochádza výraz "cliffhanger"), a nakoniec sa zachráni pomocou lana z Elfridinej spodnej bielizne. Carl J. Weber túto scénu priraďuje k pikniku, ktorý Hardy usporiadal so svojou manželkou a na ktorom ho poslali hľadať stratenú náušnicu, a tvrdí, že táto pasáž je "prvým náznakom Hardyho schopnosti udržať záujem o napätú situáciu samotnou silou živého opisu" v románoch. Na druhej strane Millgate tvrdí, že táto scéna tvorí súčasť "nepodstatného" opisu vhodného do "handrového" románu. Pre Jean Brooksovú je táto scéna "makabrózna" a je ilustráciou "kozmickej ľahostajnosti", pričom zdôrazňuje aj komickosť záchrany.

Gittings a Halperin však tvrdia, že pravdepodobnejšie je, že nápad na túto scénu pochádza z eseje Leslieho Stephena s názvom "Päť minút v Alpách". "Útes bez mena", ako sa o ňom hovorí, pravdepodobne vychádza z Beenyho útesu. (wikipedia.org)